Táto mobilná aplikácia...
Autorský tím:
JCDr. ThDr. Miloš Kohútek, farár v Brodskom
ThLic. Michal Mucha, kaplán Košice - Kráľovnej pokoja
Mgr. Mariana Zaťková - sr. M. Faustína, FDC
Stanislav Jochman
1. Požadovaný vek na prijatie sviatosti birmovania je vek rozoznávania (kán.891). KBS stanovila vek pre prijatie birmovania najskôr na 13 rokov.
2. Pastoračné skúsenosti odporúčajú situovať prijatie sviatosti birmovania po ukončení základnej školy.
Toto odporúčanie nesmie byť prekážkou k pobirmovaniu detí skôr, ak sú pre to vážne dôvody.
3. Keďže sviatosť birmovania je považovaná za sviatosť kresťanskej dospelosti, kandidát birmovania má sám o túto sviatosť požiadať vo vlastnej farnosti.
4. Birmovná katechéza sa usiluje o prehĺbenie príslušnosti ku Kristovej Cirkvi,
tak k všeobecnej Cirkvi ako aj k farskému spoločenstvu a pripravuje kandidáta k tomu,
že má vziať na seba úlohu Kristovho učeníka a svedka v cirkevnom spoločenstve i v časných záležitostiach.
Celé obdobie prípravy má byť sprevádzané modlitbou, ktorá pripraví kandidáta, aby ochotne prijal silu a milosť Ducha Svätého.
5. Obsah bezprostrednej prípravy:
a) Poznať svoju vieru – vedomostná časť, ktorá zahŕňa zopakovanie základných právd viery a osvojenie si nových poznatkov zo Svätého písma,
Katechizmu Katolíckej cirkvi a cirkevnej tradície.
b) Žiť svoju vieru – časť prípravy zameraná na úlohu Kristovho učeníka a svedka evanjelia.
Opiera sa o spoločné stretnutia mladých, dialóg dialógu o viere v dnešnom svete, zdieľanie a svedectvá, dobrovoľnícku a charitatívnu činnosť.
c) Sláviť svoju vieru – obsahom tejto časti je pravidelná účasť na nedeľnej sv. omši, príležitostne aj bohoslužba slova,
kajúcna pobožnosť či ľudové pobožnosti. Kňaz sa má usilovať nájsť takú formu účasti na liturgii,
aby sa kandidátom na prijatie sviatosti birmovania umožnilo zapojiť sa do liturgie podľa ich schopností a talentov.
6. Príprava na prijatie sviatosti birmovania je integrálnou súčasťou života farnosti, príležitosťou k duchovnej obnove všetkých farníkov,
ktorí sprevádzajú kandidátov modlitbou za birmovancov, osobným príkladom a povzbudením.
7. Každý birmovanec má mať birmovného rodiča, ktorý ho privedie k prijatiu sviatosti a bude mu pomáhať verne plniť krstné sľuby.
Skôr ako pristúpim na birmovku je potrebné, aby som si vybral svojho birmovného patróna.
Je to niektorý svätý, alebo svätá, ktorého poznám a je pre mňa vzorom kresťanského života.
Tento svätec sa od mojej birmovky stane už nielen mojim vzorom, ale tiež mojim priateľom v nebi,
ktorý sa za mňa u Boha modlí, prosí za mňa a pomáha mi z neba. Podľa neho aj ja prijímam birmovné meno.
Pri voľbe svojho birmovného mena musím pamätať na nasledovné zásady:
· Birmovné meno si nedávam podľa svojich príbuzných alebo kamarátov, ale volím si ho spomedzi svätých.
· Svojho birmovného patróna si nevolím na základe toho, že sa mi páči jeho meno,
ale preto, že si beriem poučenie z jeho života (možno mám s ním podobný osud).
· Vo voľbe birmovného patróna musím byť slobodný, nik ma nemôže nútiť ani obmedzovať v tom, koho si vyvolím.
· Skôr ako sa definitívne rozhodnem pre niektorého svätého patróna, prečítam si jeho životopis.
· Ide o iného svätca ako je môj krstný patrón.
Na Slovensku je všeobecný zvyk, že si chlapci dávajú mužské meno (patróna) a dievčatá ženské meno (patrónku),
hoci v niektorých iných národoch je zvykom dávať si meno i mužské i ženské (napríklad Ján-Mária, alebo Jozef-Mária a podobne).
Niekedy si dievčatá zvolia mužského patróna, pričom prijímajú jeho meno v ženskom tvare
(napríklad Michaela - patrónom je sv. Michal - archanjel a podobne) (u chlapcov podobne).
Zoznamy a životopisy svätých
Tak ako každý birmovanec aj ja si slobodne zvolím svojho birmovného rodiča.
Má ním byť dospelý kresťan, muž alebo žena, ktorý mi je vzorom kresťanského života.
Môže to byť niekto z mojich príbuzných alebo priateľov - kresťanov.
Je užitočné za birmovného rodiča vziať toho, kto pri krste prijal úlohu krstného rodiča.
Bolo by absurdné, keby mojim birmovným rodičom mal byť človek, ktorý nie je veriaci a ktorý by s Bohom nemal žiadny vzťah.
Úlohou birmovného rodiča je totiž to starať sa, aby sa birmovaný správal ako opravdivý Kristov svedok a povinnosti,
ktoré súvisia s touto sviatosťou, verne plnil.
Aby niekto plnil úlohu birmovného rodiča, je potrebné, aby vyhovoval podmienkam, o ktorých sa hovorí v kán. 874.§2.:
· aby ho určil sám birmovanec a aby bol schopný a mal úmysel plniť túto úlohu;
· aby bol katolík, ktorý už prijal birmovanie a najsvätejšiu Eucharistiu, a viedol život primeraný viere a úlohe, ktorú má prijať;
· aby nebol postihnutý nijakým kánonickým trestom, zákonne uloženým alebo vyhláseným; (rozvod, odpad od viery, potrat bez rozhrešenia...)
· aby nebol otcom alebo matkou birmovanca.
· Môže byť slobodný alebo ženatý (vydatá) - ak žije v manželstve tak musí byť zosobášený (á) v kostole a nesmie byť rozvedený (á);
· je ochotný sa za mňa modliť a pomáhať mi v kresťanskom živote.
Pár slov na úvod: Nie je ani tak dôležité naučiť sa otázky (odpovede) naspamäť od slova do slova. Ale nájsť v ponúknutej odpovedi podstatu. Ako pomôcku preto ponúkam text, ktorý je zvýraznený hrubým písmom. Želám Ti veľa šťastia! A potom budem „zvedavý“ na vaše odpovede z nasledujúcich otázok:
Boh nám vložil do srdca túžbu, aby sme ho hľadali a našli. Sv. Augustín hovorí: „stvoril si nás pre seba a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe“. Túto túžbu po Bohu nazývame NÁBOŽENSTVOM. Pre človeka je prirodzené, že hľadá Boha. Celé jeho úsilie o pravdu a šťastie je napokon hľadaním toho, čo ho absolútne nesie, absolútne uspokojuje, absolútne pohýna. Človek je až vtedy sám sebou, keď nájde Boha. „Kto hľadá pravdu, vedome či nevedome hľadá Boha“ (sv. Edita Steinová).
Materiály k téme
Áno, ľudský rozum môže s istotou poznávať Boha. Svet nemôže mať svoj pôvod a cieľ sám v sebe Vo všetkom, čo existuje, sa skrýva viac, ako je na prvý pohľad zrejmé. Poriadok, krása a rozvoj sveta presahujú seba a poukazujú na Boha. Každý človek je otvorený pre pravdu, dobro a krásu. Vo svojom vnútri počuje hlas svojho svedomia, ktoré ho nabáda na dobré a vystríha ho pred zlým. Kto múdro kráča v týchto šľapajach, nájde Boha.
Materiály k téme
Človek môže rozumom spoznať, že Boh existuje, nie však aký naozaj je. Boh však túžil, aby sme ho poznali, a preto zjavil seba samého. Boh sa nám nemusel zjaviť, a predsa to urobil – z lásky. Podobne ako v láskyplnom ľudskom vzťahu môžeme poznať milovanú osobu, až keď nám otvorí svoje srdce, tak aj o najhlbších Božích myšlienkach sa dozvedáme vďaka tomu, že sa nám večný a tajomný Boh z lásky otvoril. Boh hovoril k ľuďom od okamihu stvorenia po celé dejiny praotcov až k dokonalému - ZJAVENIU SA vo svojom synovi Ježišovi Kristovi. V ňom nám vylial svoje srdce a raz navždy zjavil svoju najvnútornejšiu podstatu.
Materiály k téme
Vieru odovzdávame ďalej, lebo nás Ježiš vyzval: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19). Skutočný kresťan neprenechá odovzdávanie viery iba na odborníkov (učiteľov, kňazov, misionárov). Kresťanom sa človek stáva pre druhých ľudí. To znamená, že ozajstný kresťan chce, aby Boh prišiel aj k iným ľuďom. Preto si uvedomuje: „Pán ma potrebuje! Som pokrstený, pobirmovaný a zodpovedný za to, aby sa ľudia v mojom okolí dozvedeli o Bohu a spoznali pravdu“ (porov.1 Tim 2,4). Matka Tereza používala výstižne prirovnanie: „Často môžeš popri cestách vidieť drôty. Kým v nich nie je elektrický prúd, niet svetla. Drôtom sme ty i ja! Prúdom je Boh! Máme moc dovoliť prúdu, aby nami pretekal a prinášal svetu svetlo: JEŽIŠA - alebo môžeme odmietnuť dať sa použiť, a tým pripustíme, aby sa šírila temnota.“
Materiály k téme
Pravú vieru nájdeme vo SVÄTOM PÍSME a v živom podaní Cirkvi, ktoré nazývame TRADÍCIA. Nový zákon vznikol z viery Cirkvi. Písmo a Tradícia patria k sebe. Viera sa prednostne neodovzdáva prostredníctvom textov. V prvotnej - Cirkvi sa hovorilo, že Sväté písmo je „zapísané skôr v srdci Cirkvi ako na pergamen“. Už učeníci a apoštoli získali nový život predovšetkým cez živé spoločenstvo s Ježišom. Do toho spoločenstva, ktoré po Ježišovom zmŕtvychvstaní ďalej pokračovalo novým spôsobom, pozývala mladá Cirkev ďalších ľudí. Prví kresťania sa „vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). Boli jednotní a mali priestor aj pre iných. To robí Cirkev aj dnes. Kresťania pozývajú ďalších ľudí, aby poznali spoločenstvo s Bohom, ktoré sa uchovalo v pravej podobe od apoštolských čias až dodnes.
Materiály k téme
Spoločenstvo veriacich ako celok sa vo viere nemôže mýliť, lebo Ježiš povedal učeníkom, že im pošle Ducha pravdy a zachová ich v pravde (porov. Jn 14, 17). Tak ako učeníci verili Ježišovi z hĺbky svojho srdca, môže sa aj každý kresťan úplne spoľahnúť na Cirkev, keď hľadá cestu k životu. Pretože sám sa Cirkev Kristus poveril svojich APOŠTOLOV úlohou vyučovať druhých, Cirkev má teda UČITEĽSKÝ ÚRAD (úrad = poverenie) a nesmie mlčať. Jednotliví členovia Cirkvi sa síce môžu mýliť a urobiť aj veľké chyby, ale ako celok sa Cirkev neodklonila od Božej pravdy. Cirkev je po celý čas nositeľkou živej pravdy, ktorá je väčšia ako ona sama. Hovoríme o poklade viery - depositum fidei. Keď je takáto pravda verejne spochybnená a skreslená, je úlohou Cirkvi, aby opäť objasnila „čo všade, vždy a všetci veria“ (sv. Vincent Lerinský, zomrel 450).
Materiály k téme
"Knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, pretože sú inšpirované, teda napísane z vnuknutia Ducha Svätého, a preto je ich pôvodcom Boh" (DV,11). Biblia nespadla hotová z neba ani ju Boh nediktoval ľudským písacím strojom. Boh si radšej „vyvolil ľudí a použil ich tak, že uplatnili svoje schopnosti a sily, no on účinkoval v nich a skaze nich, aby napísali ako skutoční autori všetko to a len to, čo on sám chcel“(2.vatikánsky koncil, DV,11 ). Na to, aby boli niektoré texty akceptované ako Sväté písmo, museli byť všeobecne prijaté v CIRKVI. V jednotlivých cirkevných obciach sa musel dosiahnuť konsenzus: "Áno, sám Boh k nám hovorí cez tento text - je inšpirovaný Duchom Svätým!“ Rozhodnutie o tom, ktoré z mnohých starokresťanských textov boli naozaj inšpirované Duchom Svätým, padlo v 4. storočí, keď bol zostavený tzv.- KÁNON Svätého písma.
Biblia nám nechce sprostredkovať historicky presné údaje alebo vedecké poznatky. Aj jej autori boli deťmi svojej doby. Ich formulácie boli ovplyvnené neraz nedostatočnými kultúrnymi predstavami ich prostredia. Napriek tomu vo Svätom písme nájdeme s istotou všetko, čo človek potrebuje vedieť o Bohu a o ceste k spáse.
Kto verí, usiluje sa o osobný vzťah s Bohom a je ochotný veriť Bohu všetko, čo o sebe zjaví. Na začiatku viery býva často nejaký otras alebo nepokoj. Človek cíti, že viditeľný svet a obvyklý beh udalostí nemôže znamenať úplne všetko. Uvedomuje si, že sa ho dotklo tajomstvo. Ide po stopách, ktoré ho privádzajú k Bohu, postupne nadobúda dôveru osloviť Boha a napokon s ním v slobode nadväzuje vzťah. V Evanjeliu podľa Jána sa dočítame: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18). Ak chceme vedieť, čo nám Boh hodlá povedať, musíme veriť Ježišovi, Božiemu Synovi. Veriť teda znamená povedať „áno" Ježišovi a celý svoj život vsadiť na neho.
Vo viere nejde o prázdne slová, ale o skutočnosť. V CIRKVI sa postupom času ustálili také vyjadrenia viery, s pomocou ktorých vnímame túto skutočnosť, vyjadrujeme ju, učíme sa ju, odovzdávame ju, slávime ju a žijeme. Bez záväzných formulácií sa obsah viery vyprázdňuje. Preto CIRKEV kladie veľký dôraz na určité vety, ktorých doslovné znenie je väčšinou výsledkom namáhavého zápasu o to, aby Kristovo posolstvo bolo uchránené pred nedorozumeniami a prekrúcaním. Tieto presné vyjadrenia viery sú dôležité predovšetkým vtedy, keď sa viera Cirkvi vnáša do najrôznejších kultúr, a pritom si má uchovať svoju podstatu. Spoločná viera je totiž základom jednoty Cirkvi.
Vyznania viery sú krátke formuly, ktorými všetci veriaci spoločne vyznávajú svoju vieru. Tieto stručné vyjadrenia nachádzame už v Pavlových listoch. Ranokresťanské apoštolské vyznanie viery sa teší mimoriadnej úcte, pretože sa považuje za zhrnutie viery Apoštolov. Aj veľké vyznanie viery dosiahlo vysoké uznanie, pretože vzišlo z veľkých koncilov doteraz nerozdelenej Cirkvi(nicejského v roku 325, carihradského v roku 381) a až dodnes tvorí spoločný základ kresťanov Západu i Východu.
12. PREČO VERÍME LEN V JEDNÉHO BOHA?Boh stvoril človeka ako osobu, obdarenú rozumom, ktorá koná z vlastného rozhodnutia a je za svoje konanie zodpovedná.
To však neznamená, že človek dostal od Boha právo hovoriť a robiť čokoľvek. Dokonale užíva slobodu lepšie zacielený na Boha ako na svoje najvyššie dobro.
Boh vložil do ľudského vnútra túžbu po dokonalom šťastí, ktorú môže iba on naplno uspokojiť. Povolal nás k večnému životu vo svätosti,
prevyšujúcej akúkoľvek ľudskú predstavu šťastia. Stavia nás tým pred vážne mravné rozhodovanie podľa Božieho zákona.
Každý človek má vo svojom najhlbšom vnútri zákon, ktorý ho nabáda konať dobro a vystríhať sa zla.
Je to Boží hlas, čo sa ozýva v našom svedomí. Upozorňuje nás na mravné normy a posudzuje konkrétne rozhodnutia,
či sú mravne dobré alebo zlé. Ukazuje nám cestu k šťastiu, pre ktoré sme boli stvorení. Svedomie umožňuje človeku,
aby prebral za svoje konanie plnú zodpovednosť. Nevedomosť, násilie a strach môže znížiť mieru osobnej zodpovednosti.
Rôzne životné okolnosti nás často odvádzajú od vnímania hlasu svedomia. Kto zanedbáva sebapoznanie, neskúma pravidelne sám seba,
ten si otupuje svedomie. Formovanie vlastného svedomia je celoživotná úloha. Sme trvale vystavení zlým vplyvom okolia
a pokúšaní vlastnými zlými náklonnosťami, a preto musíme vlastný úsudok porovnávať s Božím slovom a podriadiť ho autorite Cirkvi.
Iba svedomie súdi pravdivo, oslobodzuje od úzkostí a chorobného pocitu viny, ale aj od sebectva a pýchy a vedie nás k pokoju srdca.
Každý človek má právo konať podľa svojho svedomia, preto sa mu v tom nesmie brániť. Rovnako nie je dovolené niekoho nútiť, aby konal proti svedomiu.
Týka sa to najmä náboženskej oblasti. Ľudská moc nemôže prikazovať alebo zakazovať náboženské úkony, ani vnútorné, ani verejné.
Čo je svedomie?
Svedomie je boží hlas v našom vnútri, ktorý nám hovorí, čo je dobré a čo zlé.
Aké má byť naše svedomie?
Naše svedomie má byť správne, isté, zdravé a čisté.
Ako sa staráme o svoje svedomie?
O svoje svedomie sa staráme náboženským vzdelávaním, pravidelným spytovaním si svedomia a sviatostným zmierením.
Prečo sme povinní rešpektovať svedomie každého človeka?
Svedomie každého človeka sme povinní rešpektovať preto, lebo vo svedomí je každý zodpovedný iba Bohu.
Čnosť je trvalá pevná náklonnosť konať dobro, ako aj snaha konať vždy čo najlepšie.
Čnostný človek tak robí celkom dobrovoľne a s radosťou. Mravné čnosti sa získavajú úsilím rozumu a vôle. Usmerňujú a ovládajú vášne.
Hlavné čnosti - kardinálne, základné:
1.múdrosť umožňuje spoznať pravé dobro a vybrať si správne prostriedky.
2.spravodlivosť je odhodlanie dať Bohu a ľuďom, čo im patrí.
3.mravná sila (odvaha,udatnosť) je schopnosť rozhodovať sa pre dobro aj v ťažkých okolnostiach.
4.miernosť udržiava rozumnú mieru v užívaní stvorených vecí a pôžitkov.
Božské čnosti dávajú schopnosť žiť v spoločenstve s Božskou Trojicou.
Boh sám je ich zdrojom i pohnútkou.
1.viera, keď uznávame za pravdu všetko, čo nám Boh zjavil a Cirkev predkladá.
2.nádej, keď túžime po večnom živote a v pevnej dôvere očakávame, aj túžime po milosti na jeho dosiahnutie.
3.láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko a blížnych ako seba. Mravný život, preniknutý láskou, dáva kresťanom slobodu Božích detí.
Ovocím lásky je radosť, pokoj a milosrdenstvo.
Vášeň je silné hnutie mysle a citu. Vášeň človeka k niečomu mocne priťahuje alebo odpudzuje.
Základné vášne sú: láska a nenávisť, túžba a strach, radosť a smútok ako aj hnev.
Vášne samy o sebe nie sú ani dobré, ani zlé. Keď vedú k dobrému konaniu, sú mravne dobré.
V opačnom prípade sú mravne zlé. Vášne môžu prispieť k získaniu čností, ale aj nerestí.
Čo je čnosť?
Čnosť je duchovná schopnosť konať pravidelne dobré skutky - je to dobrý návyk konať dobro.
Ako si nadobúdame čnosti?
Čnosti si nadobúdame vytrvalým cvičením a sebavýchovou.
Ako delíme čnosti?
Čnosti delíme na prirodzené a nadprirodzené.
Ktoré sú Božské čnosti?
Božské čnosti sú viera, nádej a láska.
Ktoré sú kardinálne čnosti?
Kardinálne čnosti sú múdrosť, spravodlivosť, mravná sila a miernosť.
Hriechom sú slová, skutky a túžby, ktoré sú v rozpore s Božím zákonom. Hriech uráža Boha aj vtedy, keď nie je zameraný priamo proti Bohu,
ale proti blížnemu, proti spoločnosti aj proti sebe samému. Každý hriech má pôvod v srdci a v slobodnej vôli.
Hriech je previnením proti rozumu, pravde a svedomiu. Zraňuje ľudskú prirodzenosť a znižuje solidaritu.
Kto sa dobrovoľne a s plným vedomím rozhodne vo vážnej veci proti Božiemu zákonu a proti konečnému cieľu človeka, spácha smrteľný hriech.
Tým zničí nadprirodzený život svojej duše, čo má za následok večnú smrť.
Obnoviť ju môže iba zásah Božieho milosrdenstva, čomu musí predchádzať vnútorné obrátenie hriešnika, a v normálnych podmienkach prijatie sviatosti zmierenia.
Božie milosrdenstvo nemá hraníc. Kto vedome zotrváva v hriešnom postoji bez ľútosti, odporuje Duchu Svätému a odmieta odpustenie a spásu.
Všedný hriech narušuje mravný poriadok, oslabuje čnosť lásky a spomaľuje pokrok duchovného života. Kto neľutuje všedné hriechy,
a dobrovoľne v nich zotrváva, znižuje si odolnosť voči smrteľnému hriechu. Opakované hriechy, aj všedné, zvyšujú náklonnosť k zlému a otupujú svedomie.
Trvalý návyk je neresť.
Sme zodpovední aj za hriechy druhých ľudí, ak máme na nich účasť nahováraním, príkazom alebo súhlasom.
Čo je hriech?
Hriech je neposlušnosť voči Bohu.
Kto sa dopúšťa ťažkého hriechu?
Ťažkého hriechu sa dopúšťa ten, kto vedome, dobrovoľne a vo vážnej veci prestúpi Božie prikázanie.
V čom je zloba hriechu?
Zloba hriechu je v tom, že uráža Boha, ubližuje Cirkvi a škodí na tele i duši samému hriešnikovi.
Ktoré sú naše hlavné náklonnosti k hriechu?
Naše hlavné náklonnosti k hriechu sú: pýcha, lakomstvo, nečistota, závisť, nemiernosť, hnev, lenivosť.
Ktoré sú hriechy do neba volajúce?
Do neba volajúce hriechy sú: 1. vražda, 2. sužovanie vdov a sirôt a 3. vykorisťovanie robotníka.
Ktoré sú hriechy proti Duchu Svätému?
Hriechy proti Duchu Svätému sú:
1. opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo,
2. pochybovať o Božom milosrdenstve a oddať sa zúfalstvu,
3. odporovať poznanej zjavenej pravde,
4. závidieť blížnemu Božiu milosť,
5. zatvrdiť si srdce oproti spasiteľnému napomenutiu,
6. zotrvávať tvrdošijne v nekajúcnosti.
Ktoré sú cudzie hriechy?
Cudzie hriechy sú:
nahovárať na hriech,
kázať hrešiť,
súhlasiť s hriechom,
mlčať pri hriechu druhých,
pomáhať pri hriechu,
schvaľovať a zastávať hriechy iných.
Milosť je prejav Božej lásky, ničím nezaslúžená pomoc.
Boh nám ju daruje, aby sme mohli odpovedať na jeho volanie a tak sa stať účastným na božskom vnútrotrojičnom živote.
Povolanie k večnému životu je nadprirodzený dar, lebo presahuje prirodzené ľudské schopnosti.
Milosť pobáda človeka, aby sa odvrátil od hriechu a obrátil k Bohu. Kto to slobodne urobí,
dosiahne od Boha ospravedlnenie, ktoré zahrňuje odpustenie hriechov, ozdravenie duše a jej posvätenie božskými čnosťami viery, nádeje a lásky.
To vytvára základ pre spolupôsobenie Božej milosti a ľudskej slobody.
Posväcujúca milosť zdokonaľuje človeka a uschopňuje pre život s Bohom.
Neprejavuje sa však citovými zážitkami a vymyká sa skúsenostnému poznaniu. Pomáhajúca milosť predchádza vnútorné obrátenie a utvrdzuje zotrvanie v dobrom.
Sviatostné milosti sa viažu na platné prijatie určitej sviatosti.
Charizmy sú zvláštne dary, ktoré uschopňujú k osobitnej službe v Cirkvi. Ospravedlnenie a milosť dostávame skrz výkupnú obetu Ježiša Krista.
Človek nemôže mať pred Bohom žiadne zásluhy, lebo všetko, čo máme aj čím sme, pochádza od Stvoriteľa.
Ale Boh nám vo svojej dobrote počíta ako zásluhu aj to, čo nám On sám umožnil.
Iba na podnet Ducha Svätého si môžeme dobrými skutkami zaslúžiť pozemské dobrá aj získať nejaké zásluhy pre večnosť.
Ako je Boh pôvodcom našich zásluh, je aj ich odmenou.
Boh vložil do ľudského srdca túžbu po pravde a láske. Preto je každý človek povolaný k svätosti, k plnosti pravdy a lásky v stále užšom zjednotení s Kristom.
Preto cesta k svätosti vedie cez kríž, ale vrcholí v sláve vzkriesenia.
Čo je Božia milosť?
Božia milosť je nadprirodzený dar Boží, ktorý dostávame od Pána Boha pre zásluhy Ježiša Krista. Je to Boží život v duši človeka.
Koľkorakú milosť nám získal Pán Ježiš?
Dvojakú: milosť posväcujúcu a pomáhajúcu.
Načo dostávame milosť posväcujúcu?
Nato, aby sme mohli byť deťmi nebeského Otca, bratmi Pána Ježiša a chrámom Ducha Svätého.
Načo dostávame milosť pomáhajúcu?
Nato, aby sme dobro spoznali i robili a takto nasledovali Pána Ježiša.
Mravným zákonom nám Boh určuje cestu k prisľúbenej svätosti a zakazuje cestu k zlu.
Starý zákon je prvý stupeň zjaveného zákona. Jeho mravné predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach.
Desatoro predstavuje nedeliteľný celok. Každé prikázanie nadväzuje na ostatné a všetky sa vzájomne podmieňujú.
Prestúpením jedného sa človek previní proti celému zákonu. Úcta k človeku a k jeho právam vyplýva z toho, že uznávame Boha ako Stvoriteľa.
A láska k Bohu nie je možná bez lásky k ľuďom ako jeho stvoreniam. Desatoro je výrazom neoddeliteľného prepojenia nášho spoločenstva s Bohom a s ľuďmi.
V prvých troch prikázaniach vyjadruje požiadavky lásky k Bohu, v ďalších zas požiadavky na lásku k blížnym.
Desatoro je nezmeniteľné, zaväzuje vždy a všade.
Nik nemá právo udeľovať výnimky z jeho zachovávania. Poznávame ho z Božieho zjavenia, ako nám ho Cirkev ohlasuje, a z hlasu svedomia.
Evanjelium Nového zákona je zákonom lásky, milosti a slobody. Napĺňa a zdokonaľuje Desatoro.
Prvé prikázanie vyžaduje, aby sme Boha uznávali a vzdávali mu úctu ako svojmu Pánovi, súkromne i verejne.
Preto patrí modlitba a náboženské prejavy k povinnostiam prvého prikázania. Zahrňuje aj príkaz viery, nádeje a lásky.
Zakazuje: neveru (zavineným pochybovaním, bojovým ateizmom aj praktickým materializmom), poveru (keď vonkajším náboženským prejavom,
bez vnútorného postoja, pripisujeme nadprirodzený účinok), veštenie (snahu poznať budúcnosť pomocou astrológie, horoskopov a podobných praktík),
mágiu a čary (využívanie tzv. tajomných síl, sem patrí aj špiritizmus a satanizmus).
Svätokrádež je zneuctenie sviatostí a posvätných obradov, miest a osôb. Svätokupectvo je kupovanie a predávanie duchovných hodnôt.
Aké úlohy obsahuje prikázanie lásky?
Prikázanie lásky obsahuje tri úlohy: lásku k Bohu, lásku k sebe a lásku k blížnemu.
Prečo je láska cestou nadovšetko?
Láska je cestou nadovšetko, lebo je jedinou cestou ku šťastiu.
V čom spočíva naša láska k Bohu?
Naša láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania.
Čo je najlepším vyznaním lásky k Bohu?
Najlepším vyznaním lásky k Bohu je naša láska k človekovi.
Kde vyhlásil Boh desať Božích prikázaní?
Desať Božích prikázaní vyhlásil Boh na Sinaji prostredníctvom Mojžiša.
Ktoré sú hlavné prejavy bohopocty?
Hlavné prejavy bohopocty sú: verejné vyznanie Boha pred ľuďmi, oslavovanie Boha, klaňanie sa Bohu a služba Bohu.
Čo je najväčšou urážkou Boha?
Najväčšou urážkou Boha je hriech nevery.
Druhé prikázanie predpisuje úctu k Božiemu menu a úctivý spôsob vyjadrovania o posvätných veciach.
Božie meno je sväté, preto ho smieme používať, keď Boha oslavujeme, chválime, vzdávame mu vďaku alebo ho prosíme a keď o ňom vydávame svedectvo.
Boha uráža: rúhanie (s hnevom, výčitkou a odporom sa obracať na Boha alebo rozprávať proti nemu),
hanobenie Boha, Cirkvi, svätcov, posvätných predmetov a úkonov, zbytočné používanie Božieho mena,
sľub a prísaha nerozvážne, nedovolenej veci (porušenie sľubu), zaklínanie Božím menom.
Tretie prikázanie sa týka siedmeho dňa, zasväteného Bohu a určeného na odpočinok. Jeho slávenie vyplýva z mravného zákona,
vpísaného do ľudských sŕdc: Pripomínať si pravidelne a verejne dobro, ktorým nás Boh zahŕňa. Ľudský organizmus je prispôsobený na sedemdňový rytmus.
Izraelitom pripomínala sobota zmluvu, ktorou sa stali vyvoleným národom. Pre kresťanov je posvätný deň nedeľa,
keď si pripomíname Ježišovo zmŕtvychvstanie a novú zmluvu, v ktorej sme sa stali svätým Božím ľudom.
Slávenie nedele je neodmysliteľne spojené s eucharistickou slávnosťou. Preto Cirkev prikazuje veriacim účasť na celej omši,
slávenej v katolíckom obrade vo sviatočný deň, alebo v jeho podvečer. Účasťou na spoločnom slávení potvrdzujeme svoju vernosť ku Kristovi
a k jeho Cirkvi a vzájomne sa posilňujeme vo viere a láske.
V nedeľu a vo sviatok sa nesmie vykonávať taká práca a činnosť, ktorá narušuje bohoslužbu, posvätný charakter dňa ako aj telesný
a duševný odpočinok (okrem nevyhnutných povinností). Sviatočný deň sa má využiť aj na rodinné a spoločenské zblíženie, na pobyt v prírode,
na kultúrne a osobné záľuby.
Kto znesväcuje Božie meno?
Božie meno znesväcuje, kto ho neúctivo a zbytočne vyslovuje a kto nedodrží prísahu a sľub daný Bohu spácha svätokrádež.
Čo je sľub daný Bohu?
Sľub daný Bohu je dobrovoľné zaviazanie sa Bohu niečo dobré urobiť.
Čo je prísaha?
Prísaha je vzývanie Božieho mena ako svedectva pravdy.
Prečo je nedeľa našim hlavným sviatočným dňom?
Lebo v tento deň Pán Ježiš vstal z mŕtvych a zoslal Ducha Svätého.
Ako slávime nedeľu?
Účasťou na svätej omši a nepracovaním.
Čo je znesvätením nedele?
Bezdôvodne vynechať svätú omšu a pracovať pre zisk a zárobok.
Ktoré dni slávime ako nedeľu?
Ako nedeľu slávime prikázané sviatky.
Štvrtým prikázaním „Cti svojho otca i matku“ Boh žiada, aby sme si okrem neho ctili v prvom rade rodičov, ktorým vďačíme za život.
Sme povinní mať v úcte a rešpektovať aj tých ľudí, ktorým Boh zveril autoritu pre naše dobro. Týka sa to prarodičov a príbuzných, učiteľov a vychovávateľov,
občianskych a cirkevných predstavených. Do tohto prikázania patria aj povinnosti rodičov k deťom, učiteľov k žiakom, predstavených k podriadeným,
vládnych činiteľov k občanom.
Boh stvoril muža a ženu, aby tvorili rodinu spolu s deťmi, ktoré splodia a vychovávajú.
Každému členovi rodiny patrí rovnaké právo na osobnú ľudskú dôstojnosť. Vo vzájomnej úcte a láske je základ harmonického života,
kde má každý vlastné povinnosti aj práva a z nich vyplývajúcu zodpovednosť. Povinnosťou detí k rodičom je úcta, vďačnosť a primeraná poslušnosť,
ako aj ochotná pomoc v chorobe, starobe, osamelosti a núdzi. Rodičia sú povinní starať sa o telesné a duševné potreby detí,
vychovať ich k čnostnému životu vo viere. Rodina vytvára prirodzenú citovú väzbu, ktorá vedie k vzájomnému porozumeniu,
k záujmu o dobro všetkých v spoločnej práci a riešení problémov. Domov je prirodzené prostredie, kde sa majú deti naučiť zodpovednosti a solidarite.
Kresťanská rodina má byť cirkevným spoločenstvom s osobitnou účasťou na Kristovom poslaní.
Nositelia rodinnej, spoločenskej a štátnej autority nesmú nič prikazovať, čo je v rozpore s prirodzeným zákonom a dôstojnosťou človeka.
Taký príkaz nik nesmie poslúchnuť. Občania sú povinní platiť dane, využiť svoje volebné právo,
brániť vlasť a spolupracovať so štátnou mocou pri zabezpečovaní života v pravde, spravodlivosti a v slobode.
Prečo sú rodičia našimi najbližšími bytosťami po Bohu?
Rodičia sú nám najbližší po Bohu preto, lebo sú našimi najväčšími dobrodincami a zástupcami Boha na zemi.
Aké povinnosti máme voči rodičom?
Rodičov sme povinní uctievať, milovať a poslúchať.
Čo je najlepším prejavom a uskutočňovaním rodičovskej lásky?
Najlepším prejavom a uskutočňovaním rodičovskej lásky je svedomitá výchova detí.
Ktorý hriech bude Pán Ježiš najprísnejšie trestať?
Pán Ježiš bude najprísnejšie trestať hriech pohoršenia maličkých.
Ako sa kresťania správajú k pozemskej vlasti?
Kresťania, podľa vzoru Krista, milujú pozemskú vlasť a pričiňujú sa o jej rozkvet a výstavbu.
Ako sa správame k svetským predstaveným?
Svetských predstavených si vážime, modlíme sa za nich a poslúchame ich, lebo tiež zastupujú Boha.
Každý ľudský život je posvätný od chvíle počatia až po prirodzenú smrť.
Iba Boh je Pánom života a smrti a preto nikto nemá právo úmyselne zničiť alebo poškodiť nevinnú ľudskú bytosť.
Ježiš doplnil prikázanie: „Nezabiješ!“ zákazom hnevu, nenávisti a pomsty, aj požiadavkou lásky k nepriateľom.
Úmyselné zabitie človeka je vraždou. Je ňou aj zabitie dieťaťa pred narodením akýmkoľvek spôsobom a v ktoromkoľvek období tehotenstva.
Za zabitie sa považuje aj úmyselné znemožnenie vývoja plodu. Ťažko hreší matka, lekár a všetci, ktorí pri tom pomáhali.
Vraždou je aj zabitie starých a nevyliečiteľne chorých - eutanázia. Kto o to požiada alebo dá súhlas, pácha vraždu.
Odlišné ustanovenia občianskeho zákona nemajú vplyv na zodpovednosť pred Bohom. Kto si úmyselne zoberie život, ťažko sa previní proti láske k Bohu,
k blížnym aj k sebe. Často to býva následok duševnej choroby, spojenej so znížením alebo úplnou stratou zodpovednosti.
Pri sebaobrane jednotlivca aj spoločnosti je v krajnom prípade dovolené aj zabitie útočníka, ak je to nevyhnutný a nechcený následok
konania na záchranu nevinne ohrozených životov. Kto zodpovedá za životy iných, má nielen právo, ale povinnosť ich brániť.
Preto sa obranná vojna považuje za mravne dovolenú, ak sa bez úspechu použili všetky prostriedky na mierové riešenie,
a ak sa dá zodpovedne predpokladať, že nevzniknú väčšie škody ako zlo, ktoré krajinu ohrozuje. Pri súčasnej vojenskej technike a hrozbe použitia
zbraní hromadného ničenia je stále ťažšie posúdiť splnenie týchto podmienok. Nákladné preteky v zbrojení sú zločinom proti ľudskosti v čase,
keď väčšina ľudstva žije v biede.
Kto zámerne poškodí zdravie sebe a druhým, aj kto porušovaním bezpečnostných predpisov ohrozuje život
a zdravie, hreší proti piatemu prikázaniu.
Akú cenu má ľudský život?
Každý ľudský život má večnú cenu, lebo Kristus zomrel za spásu každého človeka.
Ako sa staráme o svoje zdravie?
O svoje zdravie sa staráme dobrou životosprávou, výživou, prácou,
hygienou, športovaním a zachovávaním dopravných predpisov i bezpečnostných pokynov v práci.
Kedy možno obetovať život alebo vystaviť ho nebezpečenstvu?
Obetovať život alebo vystaviť ho nebezpečenstvu možno iba pre vyššie hodnoty v službe Bohu alebo ľuďom.
Čo je hriech alkoholizmu?
Hriech alkoholizmu je nemierne požívanie alkoholických nápojov, ničí hmotné i duchovné hodnoty jednotlivca i spoločnosti.
Čo znamená milovať nepriateľov?
Milovať nepriateľov znamená úprimne im zo srdca vedieť odpustiť.
Boh stvoril človeka ako muža a ženu telesne aj duševne odlišných, s rôznym poslaním,
ale s rovnakou osobnou hodnotou. Vzájomná príťažlivosť muža a ženy, ako aj rozkoš z pohlavného spojenia, je Bohom určená pre manželstvo,
nerozlučný zväzok vzájomného sebadarovania a odovzdávania života v láske. Manželské spojenie predstavuje štedrosť a plodnosť Stvoriteľa.
Je obrazom jeho lásky a tvorivej sily. Človek je schopný ovládať pohlavný pud rozumom a vôľou v láske.
Boh chráni manželstvo 6. a 9. prikázaním. Ježiš vysvetlil, že aj túžba po nedovolenom pohlavnom styku a všetko,
čo vedome k nemu smeruje, je hriech. Sexuálny zážitok zasahuje celého človeka a ovplyvňuje jeho ďalšie sexuálne správanie a prežívanie.
Preto úmyselné vyvolávanie sexuálnej rozkoše akýmkoľvek spôsobom, pred manželstvom alebo mimo neho, nepriaznivo pôsobí na manželské spolužitie.
Sebaovládanie je nevyhnutným predpokladom šťastného manželstva.
Smilstvo je pohlavný styk medzi slobodnými partnermi. Ak je aspoň jeden z nich viazaný manželstvom s iným partnerom, ide o cudzoložstvo.
Incest je pohlavný styk medzi blízkymi príbuznými.
Prostitúcia ponižuje dôstojnosť osoby, lebo sa predáva a kupuje ako tovar.
Znásilnenie porušuje hrubým spôsobom právo na telesnú a duševnú nedotknuteľnosť. Obete tohto brutálneho činu bývajú doživotne poznačené.
Homosexualita je pohlavný vzťah medzi osobami rovnakého pohlavia. Tento protiprirodzený sklon môže byť vrodený alebo získaný bez vlastnej viny.
Takto postihnutý jedinec musí ovládať svoju zvrátenú žiadostivosť podobne ako ktorúkoľvek inú hriešnu túžbu.
Masturbácia (onania, samoukájanie) je úmyselné dráždenie pohlavných orgánov na vyvolanie sexuálnej rozkoše.
Pornografia ponúka verejnosti pohlavné scény, patriace do najintímnejšej oblasti života. Hrubo uráža posvätný účel pohlavného života.
V čom spočíva čistota srdca?
Čistota srdca spočíva v úcte k ľudskému telu a v ovládaní pohlavného pudu.
Aké pomôcky odporúča Kristus na pestovanie čistoty?
Na pestovanie čistoty Kristus odporúča modlitbu, sebazaprenie, sviatostné zmierenie a časté sväté prijímanie.
Čo je porušením manželskej čistoty?
Porušením manželskej čistoty je hriech manželskej nevery a úmyselné zabraňovanie počatiu.
Kto je povinný zachovávať úplnú čistotu v myšlienkach, slovách a skutkoch?
Úplnú čistotu v myšlienkach, slovách a skutkoch sú povinní zachovávať deti, mládež, ovdovelí ľudia a tí, čo sa Bohu zasvätili sľubom čistoty.
Siedme prikázanie vyžaduje, aby vlastníctvo majetkov a plodov práce bolo v súlade so spravodlivosťou a láskou.
Zakazuje krádež - privlastnenie, úmyselné poškodenie a neoprávnené zadržanie cudzieho majetku. Ťažko sa previní, kto nevypláca zamestnancom spravodlivú mzdu.
Pracovník, ktorý nevykonáva dohodnutú prácu statočne, okráda zamestnávateľa. Vinník je povinný navrátiť škodu podľa svojich možností.
Majetok sa považuje za spravodlivo nadobudnutý, ak ho majiteľ získal vlastnou prácou, darom alebo ako dedičstvo.
Štát je povinný starať sa o ochranu súkromného vlastníctva, ale aj o zabezpečenie dôstojného živobytia tým, čo si ho nemôžu nadobudnúť prácou.
Boh zveril bohatstvá Zeme všetkým ľuďom. Aj oprávnení vlastníci sa majú pokladať za správcov v službe Prozreteľnosti.
Sú povinní pomáhať chudobným, nielen z prebytku. Bohaté krajiny majú veľkú mravnú zodpovednosť za tie, ktoré nemajú finančné prostriedky,
ani vyškolených odborníkov pre vlastný rozvoj. Pomoc je povinnosťou zo spravodlivosti, solidarity a lásky. To isté platí o pomoci tým krajinám,
ktoré postihla prírodná alebo iná katastrofa.
Siedme prikázanie chráni aj prírodu. Človek má právo užívať jej bohatstvá, ale musí dbať na zachovanie kvality života aj pre budúce generácie.
Má právo skrotiť si zvieratá, aby mu boli užitočné pri práci i vo voľnom čase. Je dovolené používať ich aj na vedecké pokusy,
keď smerujú na záchranu ľudského života a zdravia. Nesmú sa však bezdôvodne trápiť a zabíjať. Zvieratá máme mať radi, ale je nenormálne,
venovať im viac lásky a starostlivosti ako ľuďom.
Desiate prikázanie zakazuje chamtivosť a závisť, aby človek netúžil po stále väčšom bohatstve, lebo v zhone za ním stratí zmysel pre duchovné dobrá.
Ako nadobúdame svoje každodenné životné potreby?
Svoje každodenné životné potreby nadobúdame hlavne svedomitou prácou.
Ako sa správame k svojmu a spoločnému majetku?
Svoj i spoločný majetok sme povinní chrániť.
Čo je hriech krádeže?
Hriech krádeže je odcudziť majetok blížnych, súkromný alebo spoločný, alebo spôsobiť škodu na majetku.
K čomu nás zaväzuje spravodlivosť?
Spravodlivosť nás zaväzuje ukradnutú vec vrátiť a spôsobenú škodu nahradiť to je podmienka Božieho odpustenia.
Boh vložil do ľudskej prirodzenosti túžbu po pravde. Človek má pravdu hľadať, aj podľa poznanej pravdy žiť.
Dobré spolunažívanie vyžaduje vzájomnú dôveru, postavenú na pravdivom, priamom, čestnom a úprimnom postoji v rečiach i v skutkoch.
Čnosť pravdivosti dáva druhým, čo im patrí. Rozpozná, kedy a ako pravdu oznámiť a kedy diskrétne mlčať.
Pravdivosť vyžaduje svedectvo o kresťanskej viere slovom, životom, v istých situáciách aj svedectvom najvyšším - mučeníctvom.
Ôsme prikázanie zakazuje krivé svedectvo pred súdom a každú lož, čo je zvlášť ťažký hriech, ak nevinnému zapríčiní odsúdenie alebo inú škodu.
Osočovanie je vedomé šírenie nepravdy o niekom, ohováranie je rozprávanie o pravdivých chybách bez vážnej príčiny,
opovážlivé posudzovanie je predpokladanie viny alebo zlého úmyslu bez dostatočných dôkazov.
Boh zakazuje aj pochlebovanie, ktoré niekoho utvrdí v hriechu či v omyle.
Patrí sem aj vystatovanie, zbytočné rozprávanie o vlastných úspechoch a ironizovanie s úmyslom zosmiešniť druhého.
Proti pravde sa prehrešíme nielen slovom, ale aj dvojtvárnosťou a pokrytectvom v postojoch a v konaní.
Právo dozvedieť sa pravdu je ohraničené situáciami, keď nie je vhodné alebo dovolené povedať pravdu. Niekedy z lásky nesmieme povedať zraňujúcu pravdu.
Z úradnej povinnosti sa nesmie prezradiť tajomstvo vojenské, lekárske a iné. Najprísnejším tajomstvom, ktoré sa nikdy nesmie prezradiť, je spovedné.
Spoločnosť má právo na pravdivé informácie. Masmédiá vytvárajú verejnú mienku obsahom i formou podania.
Sú povinné šíriť iba overené fakty a vyhýbať sa ohováraniu, osočovaniu aj podnecovaniu rozbrojov.
Tieto zásady sa nerešpektujú, a preto treba všetko kriticky a citlivo posudzovať podľa svedomia.
Prečo sú kresťania priateľmi pravdy?
Kresťania sú priateľmi pravdy, lebo sú od krstu zjednotení s Kristom, ktorý je Pravda sama.
Kedy žijeme z pravdy?
Z pravdy žijeme, ak podľa nej zmýšľame, hovoríme a konáme.
Čo je hriech ohovárania?
Hriech ohovárania je rozširovať chyby o iných ľuďoch.
Čo je hriech osočovania?
Hriech osočovania je vymýšľať chyby o druhých a vymyslené chyby rozširovať.
Prečo Sväté písmo dáva hriech ohovárania a osočovania na roveň vraždy?
Tieto hriechy znevažujú ľudskú dôstojnosť - spravodlivosť žiada pokazené meno blížnych napraviť a spôsobenú škodu nahradiť.
Modlitba je pozdvihnutie duše k Bohu alebo na Boha zameraná prosba o pravé dobro.
Boh ustavične volá človeka k tajomnému stretnutiu s ním.
Človek odpovedá vďakou za dary, ktorými ho Boh zahŕňa. A ako tvor sa v úcte skláňa pred svojím Stvoriteľom.
Prosbou uznáva svoju závislosť na Bohu a prejavuje mu dôveru. Pokorná prosba o odpustenie by mala predchádzať každé stretnutie s Bohom.
Do prosieb za iných majú byť zahrnutí všetci ľudia, vrátane nepriateľov. Modlitbou chvály oslavujeme Boha, lebo je dobrý a nevyčerpateľne milosrdný.
Ježišova modlitba, často v samote a skrytosti, je dokonalým vzorom milujúceho súhlasu s Otcovou vôľou.
Panna Mária svojím „fiat“ odpovedala na Božiu výzvu a celá sa mu odovzdala. Modliť sa máme v Ježišovom mene, lebo nosí v sebe prítomnosť jediného Boha.
Vzývanie mena Ježiš je jednoduchý spôsob, ako sa môžeme stále modliť pri akejkoľvek činnosti.
Milovať Boha je činnosť, ktorá dáva všetkým skutkom zmysel. Cirkev sa rada modlí v spoločenstve s Božou Matkou,
aby s ňou oslavovala veľké Božie skutky a zverila jej svoje prosby a chvály.
Modlitba býva ústna, lebo človek má potrebu slovami vyjadriť svoje vnútro. Vypočutie však nezávisí od množstva slov, ale od ich vrúcnosti.
Meditácia je počúvanie Božieho oslovenia a hľadanie jeho vôle, aby sme mu odpovedali správnym životom.
Rozjímavou modlitbou si prehlbujeme vieru, povzbudzujeme obrátenie srdca a posilňujeme sa v nasledovaní Krista.
Vnútornou modlitbou hľadáme Božiu blízkosť vo viere, že nás miluje. Je to mlčanie a spoločenstvo v láske.
Modlitba vyžaduje námahu a často je to zápas so sebou a s pokušením. Modlitbu sťažuje roztržitosť, aj prázdnota, sucho a pocit odlúčenia od Boha.
Je to príležitosť osvedčiť vernosť Bohu vôľou a úkonmi viery v detskej dôvere bez citovej útechy.
Čo je modlitba?
Modlitba je rozhovor človeka s Bohom.
Akú modlitbu poznáme?
Modlitbu poznáme ústnu, vzdychovú a rozjímanie.
Prečo sa modlíme?
Modlíme sa preto, aby sme oslavovali Boha, vzdávali mu vďaky, vyprosovali si Božie dary a odprosovali ho za hriechy.
Kedy sa treba modliť?
Modliť sa treba vždy a nikdy neprestávať, ale hlavne ráno a večer.
Ako sa máme modliť?
Modliť sa máme pokorne, vytrvalo, odovzdane do vôle Božej, sústredene, ale najmä v spojení s Kristom a v jeho mene.
(podrobne v Kompendium KKC str.: 89 – 113)
Slovo sviatosť je z latinského slova sacramentum, čo znamená aj tajomstvo.
Sviatosti sú viditeľné znaky, ktoré naznačujú a spôsobujú neviditeľnú Božiu milosť, a sú ustanovené Ježišom Kristom.
viditeľný znak (VZ) je materiálna časť sviatostí, vnímateľná našimi zmyslami
sviatostný význam znaku (SVZ) je význam viditeľného znaku – to, čím naznačuje a spôsobuje neviditeľné, duchovné Božie pôsobenie v človeku
neviditeľná Božia milosť (NBM) je duchovné Božie pôsobenie – priazeň, pomoc, dáva silu žiť podľa viery – nevnímame ho zmyslami, ale vierou
ustanovenie Ježišom Kristom (U) znamená, že On je pôvodcom a prameňom milosti, ale všetky sviatosti zveril Cirkvi
vysluhovateľ (V) je osoba, ktorá môže sviatosť udeliť, má poverenie Cirkvi
prijímateľ (P) je osoba, ktorá môže sviatosť prijať, ak spĺňa predpoklady na ich prijatie
trvanie a dôsledky sviatostí (TaD) znamená, že niektoré môžeme prijať iba raz, dávajú nezmazateľný znak, iné sviatosti aj viackrát
základný predpoklad pre prijatie sviatosti je viera človeka a úmysel, s ktorým ju prijíma
Rozdelenie sviatostí:
1. Sviatosti uvádzania do kresťanského života (iniciačné): krst, birmovanie, Eucharistia
2. Sviatosti uzdravenia: sviatosť zmierenia (pokánia, sv. spoveď), sviatosť pomazania chorých
3. Sviatosti v službe spoločenstva a poslania: sviatosť posvätného stavu (kňazstvo), sviatosť manželstva
- VZ: liatie (ponorenie) vody na hlavu a slová „(Meno), ja ťa krstím v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého.“
- SVZ: voda je znakom života a očistenia – pri krste je znakom Božieho života a očistenia duše
- NBM: účinky – človek dostáva Boží život, očistenie od dedičného a osobných hriechov, stáva sa členom Cirkvi – Kristovho tela
- U „Choďte a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt 28, 19)
- V: slávnostného krstu diakon, kňaz, biskup – v núdzi každý človek
- P: nepokrstený človek, ktorý uveril v Krista a absolvoval katechumenát – prípravu (dieťa na základe viery rodičov)
- TaD: nezmazateľná pečať – krst iba raz v živote a nedá sa odkrstiť
- VZ: vkladanie rúk, pomazanie krizmou a slová „Prijmi znak daru Ducha Svätého“
- SVZ: pomazanie je znakom posilnenia v duši, sily na vydávanie svedectva
- NBM: zvláštne dary Ducha Sv. (múdrosť, rozum, rada, sila, poznanie, nábožnosť, bohabojnosť) na upevnenie života podľa viery
- U: Turíce, prísľub Krista, že pošle Tešiteľa, Ducha Sv.
- V: biskup, poverený kňaz
- P: pokrstený kresťan bez ťažkého hriechu
- TaD: nezmazateľná pečať v duši – iba raz v živote
(sviatosť Oltárna, sv. prijímanie, sv. omša, sv. liturgia,...)
- VZ: chlieb (nekysnutý – hostia) a víno a slová z večeradla
- SVZ: chlieb – pokrm a víno – nápoj naznačujú, že Ježiš je v Eucharistii pokrmom a nápojom pre našu dušu –
to sa deje pri premenení v omši: premena podstaty chleba a vína na podstatu Kristovho tela a krvi, takže
už neslúži ako pokrm pre naše telo, ale je pokrmom pre našu dušu, pričom zmyslami vnímateľné vlastnosti chleba a vína sa nemenia
- NBM: zjednotenie s Kristom, posilňuje lásku, zotiera všedné hriechy a chráni pred budúcimi ťažkými hriechmi
- U: Zelený štvrtok, Posledná večera, slová „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás... Toto je moja krv,
ktorá sa vylieva za vás... toto robte na moju pamiatku.“
- V: biskup, kňaz
- P: pokrstený kresťan bez ťažkého hriechu, pripravený Eucharistickým pôstom (1 hod pred) a s čistým úmyslom
- TaD: reálna, podstatná prítomnosť Ježiša Krista pod sviatostnými znakmi – pamiatka a sprítomnenie Ježišovej obety na kríži nekrvavým spôsobom
– môžeme prijímať najčastejšie, aj 2x do dňa (2. krát byť na celej sv. omši)
(sviatosť pokánia, sv. spoveď)
- VZ: vyznanie hriechov (všetkých ťažkých), ľútosť a zadosťučinenie kajúcnikom,
rozhrešenie kňazom – robí kríž rukou a hovorí: „...ja ťa rozhrešujem v mene Otca i Syna i Ducha Sv.“
- SVZ: kríž nad našimi hriechmi, lebo na kríži nás Kristus vykúpil od hriechov
- NBM: odpustenie hriechov
- U: Veľkonočná nedeľa, večeradlo – prvé zjavenie po zmŕtvychvstaní:
„Prijmite Ducha Sv., komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20, 22 – 23)
- V: biskup, kňaz (viazaní sú spovedným tajomstvom)
- P: pokrstený kresťan, keď úprimne vyznáva svoje hriechy, ľutuje ich, nechce viac hrešiť a je ochotný konať pokánie – meniť svoj život
- TaD: zmierenie s Bohom, s ľuďmi, so sebou, pokoj a duch. útecha,
posilnenie proti hriechom
- VZ: pomazanie olejom na čele a rukách so slovami vysluhovateľa
- NBM: posilnenie znášať chorobu a starobu, silu spojiť svoje utrpenie s Kristovým
- U: Kristov postoj k chorobe a bolesti a slová apoštola Jakuba: ...ak je niekto chorý, nech si zavolá starších Cirkvi (kňazov),
nech sa nad ním modlia a pomažú ho olejom (Jak 5, 14)
- V: biskup, kňaz
- P: pokrstený kresťan, vážne chorý alebo starý človek, bez ťažkého hriechu
- TaD: spája s Kristovým utrpením, dáva posilu, pokoj a odvahu aj pred smrťou, a ak Boh chce, aj telesné uzdravenie
SVIATOSŤ POSVÄTNÉHO STAVU (sviatosť kňazstva)
- VZ: vkladanie rúk biskupa na hlavu sväteného a konsekračná modlitba
- SVZ: položené ruky znamenajú odovzdanie Kristovho poverenia pre službu
v Cirkvi – vytvárajú reťaz rúk z hlavy na hlavu až po niektorého z apoštolov
- NBM: Duch Sv. dáva nezmazateľný duch. znak, ktorým sa stáva schopným zastupovať Krista pri službe v Cirkvi a vysluhovaní sviatostí
- U: Posledná večera: „toto robte na moju pamiatku“ a Veľkonočná nedeľa: „komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, ....“
- V: biskup
- P: pokrstený muž, pripravený štúdiom a duchovnou formáciou, ochotný žiť v celibáte a uznaný Cirkvou za spôsobilého tejto služby
- TaD: nemožno opakovať, iba raz v živote – tri stupne kňazstva: biskup,kňaz, diakon
- VZ: manželská zmluva vyjadrená slávnostne pred svedkami – spojené ruky a slová manželského sľubu
- SVZ: spojenie rúk naznačuje spojenie životov – tvoria jednu „bytosť“
- NBM: trvalý a výlučný celoživotná zväzok, pomoc pre svätosť a výchovu detí
- U: svadba v Káne (zázrak s vínom), slová „...preto muž opustí otca, matku, priľne k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele...“
- V: muž a žena, ktorí vyjadrujú manželský súhlas
- P: muž a žena, ochotní žiť spolu, celý život v jednote, vernosti, nerozlučiteľnosti a ochotní prijať deti
- TaD: túto sviatosť prežívajú po celý svoj život, všetkým, čo spolu prežívajú, a ak pozývajú Boha, ktorý ich posväcuje
1. Ja som Pán, Boh tvoj! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal.
2. Nevezmeš Božie meno nadarmo.
3. Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni.
4. Cti svojho otca i svoju matku.
5. Nezabiješ.
6. Nezosmilníš.
7. Nepokradneš.
8. Nebudeš krivo svedčiť proti blížnemu svojmu.
9. Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke blížneho svojho.
10. Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho.
1. V nedeľu a prikázaný sviatok sa zúčastniť na celej svätej omši.
2. Zachovávať prikázané dni pokánia.
3. Aspoň raz v roku sa vyspovedať a vo Veľkonočnom období prijať sviatosť Oltárnu.
4. Uzatvárať manželstvo pred tvárou cirkvi.
5. Podporovať cirkevné ustanovizne.
1. Boh je len jeden.
2. V Bohu sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý.
3. Syn Boží sa stal človekom, aby nás vykúpil.
4. Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce.
5. Duša človeka je nesmrteľná.
6. Milosť Božia je na spásu potrebná.
Sväté písmo
Katechizmus Katolíckej Cirkvi
Farnosť Brodské
Farnosť Košice - Juh
Bratislavská arcidiecéza
Košická arcidiecéza
Konferencia biskupov Slovenska
Vatican news
Breviár
Liturgické čítania
Tlačová kancelária KBS
Rádio Lumen
TV Lux
Domček Vysoká nad Uhom
Arcidiecézne centrum pre mládež Prešov
Arcidiecézne centrum pre mládež Bratislava
Slovenská katolícka charita
Pre android:
Sväté písmo
Katechizmus Katolíckej Cirkvi
Youcat daily
Breviár
Elektronický misál
Lekcionár - liturgické čítania
Liturgický kalendár so životopismi svätých
Modlitebník
Zamyslenia
Vatican news
Clicktopray
Pre apple:
Sväté písmo
Modlitba
Liturgický kalendár
Breviár
Zamyslenia
Jednotný katolícky spevník
Rádio Lumen
Youcat daily